Radošinské naivné divadlo má za sebou už 41 sezón. Aká bola tá posledná, čo priniesla, čo odniesla?
Bola viac ako rušná. Najmä na javiskách od Michaloviec po Prahu, ale i v zákulisí. V predchádzajúcej sezóne sa nám podarilo odohrať 233 predstavení a viac ako úspešne uviesť hru na motívy života veľkého Slováka Milana Rastislava Štefánika. Hra s pesničkami pod názvom Generál a v réžii Ondreja Spišáka mala (a samozrejme, stále má) nevídaný divácky i kritický ohlas. Vyšlo naše prvé divadelné DVD Kronika komika (vyšla aj v knižnej podobe vo vydavateľstve Ikar pod názvom Kronika komika 1). Naše DVD okrem umeleckého dokumentárneho filmu s rovnomenným názvom (v réžii Juraja Štepku), obsahuje aj záznam inscenácie Tata a televízny hraný film Ježiško zvoní, otvorte. Okrem toho, vo forme CD Slovenský rozhlas vydal komédiu Hostinec Grand a celkom nedávno sme mali prezentáciu CD tragifrašky Lás-ka-nie. Takisto sa nám podarilo uskutočniť náš veľký sen – nakrútiť na Slovensku celovečernú filmovú komédiu, teda takú podľa nášho gusta, čo sa tuším aj napokon podarilo. V réžii českého režiséra Jiřího Chlumského a v špičkovom hereckom obsadení vznikla „staničná komédia“ Konečná stanica, v ktorej okrem početného zastúpenia z nášho divadla účinkujú aj Zdena Studenková, Diana Mórová, Josef Abrhám, Josef Somr, Milan Lasica, Marián Geišberg, Anna Šišková, Ľubomír Paulovič a ďalší. Držme si palce, aby sa na film chodilo aspoň tak, ako kedysi na našu javiskovú inscenáciu, ktorá dosiahla 179 repríz. A čo nám sezóna odniesla? Bohužiaľ, zrazu a natrvalo nášho Janka Melkoviča...
V prvý jarný deň, 21. marca 2004, nás opustil dvorný hudobný skladateľ RND Ján Melkovič, ktorého nádherné piesne a melódie znejú takmer v každom predstavení. V rámci 31. ročníka Zámockých hier zvolenských uviedlo RND Štedrý divadelný večer pod názvom To bol on alebo Pocta Jánovi Melkovičovi...
V uplynulej sezóne naše divadlo postihli dve veľké ľudské a umelecké straty. V novembri 2003 tragicky zahynul spoluzakladajúci člen RND Miroslav Siget a v marci, po dlhej a ťažkej chorobe, sme sa v divadle a na Ondrejskom cintoríne rozlúčili s vynikajúcim skladateľom a človekom, Jánom Melkovičom. Skoro všetci, čo na Slovensku našli uplatnenie v muzikáloch alebo v iných divadlách, kedysi začínali pri Melkovičovom klavíri. Na umeleckú dráhu pripravil kopu šikovných ľudí a za tie roky, čo bol medzi nami, sa mu podarilo vytvoriť ojedinelú a originálnu hudobno-spevácku podobu nášho divadla. Spolupráca s ním pri piesňovej tvorbe bola naozaj tvorivá, inšpiratívna, ale i radostná. Janko mi bude, ale i nám, veľmi chýbať. Chvalabohu, cez jeho bohatý hudobný odkaz ešte dlho bude medzi nami!
Priaznivci divadla začiatkom novej sezóny už netrpezlivo očakávajú premiéru obnovenej inscenácie Človečina 2 – v hlavnej úlohe s hviezdou „ľudového divadla“ Katarínou Kolníkovou. Pôvodná Človečina mala premiéru 14. novembra 1971. Na čo sa milovníci divadla môžu tešiť?
Človečina 2 však už mala – treba povedať, že veľmi ojedinelú a svojráznu – premiéru. V nedeľu 25. júla tohto roku, teda v predvečer mojich narodenín, sme túto moju klasiku (a na Slovensku už aj maturitnú otázku) uviedli v našom divadle pre moju rodinu a mojich blízkych a známych. Ohlas bol mohutný, až dojemný. A pani Kolníková v úlohe Babičky – tak ako pred tridsiatimitromi rokmi – opäť skvelá! Keď som text písal v roku 1971, nebolo u nás dvakrát do spevu. Začínali sa tzv. previerky a tisícky ľudí priškripla husákovská normalizácia. Reku, napíšem hru o rodine a ľudskom hyenizme – a možnože takýto obraz bude mať aj širšie uplatnenie. A veru aj mal. Človečinu sme potom hrali – potajme a neschválenú – rovných pätnásť rokov a dosiahla 344 repríz. Dnes ju obnovujeme iba preto, že zase nie je všetko v najlepšom poriadku. Ani v spoločnosti, ani v nás... Lenže my nechceme z javiska naprávať, ale skôr zabávať... Tak nám pri tom divadlo pomáhaj! Tak ako na „hosťovačkách“ slovenského divadla v Čechách a českého na slovenských javiskách, rovnako na cestách v zahraničí miznú rozdiely a hranice a naše dva národy, aj vďaka tomu, že si tak ľahko rozumieme, sa znovu spájajú.
Od sedemdesiatych rokov pravidelne vystupujeme v Čechách a na Morave a mám dojem, že sme ešte zažili veľmi málo nevypredaných predstavení. Vždy a všade stretáme skvelých a výnimočne pozorných divákov. Mám dobrý pocit z toho, že tuším nikdy predtým si ešte Česi a Slováci tak nerozumeli a neboli k sebe tak blízko, ako sú v tomto období. Chvalabohu, stále si máme čo povedať. Slovensko stále pozerá českú televíziu a už aj v Prahe a vôbec na druhej strane Moravy, sa čoraz častejšie vyhľadávajú aj slovenské televízne kanály. Vystupovanie českých divadiel na Slovensku je vždy udalosťou a takou samozrejmosťou, ako čítať české časopisy a knihy. Skoro pred tridsiatimi rokmi sme s pánom Suchým napísali (a pred dvadsiatimi rokmi v bratislavskom Štúdiu L + S uviedli) veľký slovensko-český divadelný projekt – „federálny muzikál“ Nevesta predaná Kubovi, v ktorom účinkovali dve divadlá „s rovnakou krvnou skupinou“ – pražský Semafor a Radošinské naivné divadlo. A nebol to vtedy iba javiskový úspech, bol to vtedy jednoznačný umelecký a spoločenský čin. Vlani projekt pokračoval v stretnutí Šest z šedesátých, keď sa v Prahe stretli divadlá zo šesťdesiatych rokov (Semafor, Činoherný klub, Divadlo Járy Cimrmana, Divadlo Ypsilon, Radošinské naivné divadlo a Lasica... žiaľ, už bez Satinského) a pražská Lucerna zažila pri záverečnom stretnutí spomínaných – stále až nadmieru živých – súborov nevídanú atmosféru. Pred pár dňami Česká televízia v rámci cyklu dokumentárnych filmov Semafor atd. odvysielala zaujímavý dokument o našich divadelno-kamarátskych vzťahoch s pánom Suchým, Semaforom a RND. Rozumieme si najmä preto, že si roky spolu chceme rozumieť.
Aký je Stanislav Štepka cestovateľ? Kde všade ste boli a kam vás ešte túlavé topánky a sny lákajú?
Najradšej cestujem vo svojich mladostareckých snoch. To sú moje vyskúšané trasy! A ešte sa mi po nich niekedy pritrafí rýchlo vstať a čosi z tých snov si aj zaznačiť. Ale zato s divadlom sme už toho po svete pochodili naozaj dosť. Zatiaľ sme vo svete – až na výnimky – hrali pre krajanov, teda pre Slovákov a Čechov. Niekoľkokrát sme hrali v Budapešti, ale i v Mníchove, v Ríme, pravidelne vystupujeme pre našich krajanov vo Viedni a v bývalej Juhoslávii. Štyrikrát sme už hrali v USA a v Kanade a vlani sme sa práve so Štedrým divadelným večerom dostali i do Moskvy. A keďže ja som anticestovateľ, najradšej predsa len hrám pred domácim, teda slovenským a českým publikom.
Do Austrálie zavítalo leto. Aké ročné obdobie máte najradšej? Kedy sa dobre sníva, kedy tvorí a píše?
Tohto roku tu na Slovensku poriadne nezavítala ani jar, ba ani leto... Ale zato sa mi podarilo v Radošine, kam chodím každé leto, dokončiť nový titul pre naše naivné teleso (Hra o láske), ale aj v kruhu rodiny a známych pripomenúť si pri dobrom víne to moje smutno-smiešne jubileum. Nech to neznie ako fráza, ale tam v tej malej dvojtisícovej dedine sa mi už roky v lete najlepšie sníva, píše i žije.
Koncom septembra a začiatkom októbra zavítalo RND do Kanady. Akým predstavením ste sa prezentovali našim krajanom? A kedy potešíte početnú česko-slovenskú komunitu v Austrálii?
V Kanade sme uviedli špeciálne zostavenú javiskovú koláž z toho najlepšieho a najzaujímavejšieho zo štyridsaťročnej slovesnej i hudobnej tvorby RND pod tradičným názvom Štedrý divadelný večer. Hrali sme v Toronte (28. 9.), Windsore (30. 9.), Ottave (5. 10.) a Montreale (8. 10.). Z Austrálie sme už zaregistrovali viackrát záujem, ale stále to zostalo kdesi na polceste. No vraj na jar budúceho roka by to mohlo byť reálne... Dokonca som už aj začal písať hru, na ktorú by naši austrálski priatelia, krajania, mohli pozvať aj domácich Austrálčanov. Veď univerzálny ľudský príbeh o stvorení sveta a človeka, nad ktorým práve sedím, má aj akýsi univerzálny slovník. Ale o tom sa môžeme, Kristína, porozprávať spolu vtedy, keď sa naozaj napokon čosi zrodí. Zatiaľ je to v štádiu počatia. A to býva vždy – povedzme si to na rovinu – najkrajšie...
-Rozhovor pripravila Kristína Dubajová-