DOBRODRUŽSTVO V TAIPEI

Je asi 6.00 hodín ráno.. Teda, ako kde, ale v Taipei určite. Zobúdzam sa na sedadle v lietadle. Ani tomu nemôžem uveriť, keď sa pozerám na obrazovku pred seba a zisťujem, že celý let z Abu Dhabí (Spojené arabské emiráty) som prespala ... a bez jediného prebudenia sa. No, vlastne je na čase zobudiť sa, začíname pristávať a mňa čakajú dva dobrodružné dni v Taipei, hlavnom meste Čínskej Republiky - Taiwan.

Som na ceste z Európy do Sydney, mesta, ktoré je momentálne mojím druhým domovom. Vždy keď sa mi naskytne príležitosť, vypravím sa na nejaké nové miesto. Tak to je aj teraz a môj stopover má netradičné meno - Taipei... Sila, ktorá ma ťahá za novým dobrodružstvom, je vždy silnejšia ako zdravý sedliacky rozum prihovárajúci sa za najkratšiu a najjednoduchšiu cestu ... a to, že cieľová destinácia je 16000 km vzdialená Austrália, to ma ani v najmenšom netrápi.

Stojím v rade pred imigračným úradníkom, v rade pre „non residents", a pozerám na ľudí pred seba. Všetci sú Aziati. Ľudia, aspoň mne trošku podobní, sa oddelili a šli cestou „transfer". Tak si tu stojím, čakám a všímam si tie čudné pohľady, ktoré na mňa občas zablúdia. Keby som nestrávila v Sydney niekoľko mesiacov, títo ľudia by mi pripadali všetci úplne rovnakí. Po bližšom prezretí sú však všetci úplne iní. Rozlišovať národnosti v rámci Ázie je pre Aziata samozrejmé, pre Európana naučiteľné.

Som na rade, samozrejme nemám vyplnenú „boarding card", načo by nám ju v lietadle rozdávali, alebo nás na ňu aspoň upozornili ... Úradník mi ju podáva a po jej vypísaní na „somárskej lavici" mu ju hrdo podávam aj s pasom, kde mám vízum, povoľujúce mi vstup do Taipei. Povoľuje aj úradník.

Beriem si batožinu a zbadám nápis „Animal and Plant Quarantine". Premýšľam, čo spraviť. Keby mi kamarát pred odletom nepovedal, že na Taiwan a do Austrálie ma asi nepustia s bábikou vyrobenou z kukuričných listov, ktorú veziem medzi množstvom letných šiat, ani by som si ten nápis nevšimla. Premýšľam opäť. Vsádzam na svoj inštinkt a fakt, že už len predstava, že by som prevážala niečo „nelegálne", by ma pri prehliadke prezradila. Prichádzam k úradníkovi a snažím sa mu vysvetliť, že niečo veziem. Po anglicky nerozumie a posunkami ako na hokejovom zápase mi dáva najavo, že mám čakať. No čo, tak čakám. Verím, že s mojou anjelskou tváričkou a vtipom mi povolia previezť hocičo. Prichádza „okúštiklepšieanglickyhovoriaci" pán, ktorému po dvoch minútach hľadania kľúčika, ukazujem dve milé kukuričné postavičky. Obaja muži sa sympaticky zasmejú a „okúštiklepšieanglickyhovoriaci" povie „Not alive... you can have it." Po nazbieraní ďalších užitočných informácií o doprave do centra a po upozornení, že taxík ma vyjde zbytočne draho, opúšťam batožinovú halu a s dobrým pocitom vychádzam von.

Zmením US$ 100 a informujem sa o transporte do centra. Zisťujem, že autobusom je to naozaj 10x lacnejšie ako taxíkom a 50 km cesta do centra ma vyjde TW$ 125. Na slovenské koruny približne 89.70 (1 SKK = 1.39 TW$ ku 24.10.2007), dávam teda prednosť dobrodružstvu a čakám na autobus. Keď do neho konečne nasadnem a napíšem prvú smsku, cítim sa bezpečne.

Je 9.00 hodín, v hoteli ma tak skoro nechcú ubytovať, čomu sa samozrejme nedivím a tak si tam ukladám aspoň batožinu. Hotelový poslíček sa na mňa milo usmieva a pri mojej otázke, kam sa mám ísť pozrieť a ktoré miesta navštíviť mi so skvelou angličtinou ochotne vysvetľuje systém metra. Dokonca ma odprevadí až ku stanici. Všetko je také rýchle a ja po pristátí v cudzej ázijskej krajine, ceste autobusom do centra niečoho... zrazu stojím pri automate a kupujem si lístok na metro. Vypadne malý umelohmotný krúžok, s ktorým nemám ani potuchy, čo robiť. Pomôžu dve milé dievčatá. Ani neviem, kde sa tá odvaha vo mne berie...

Veziem sa na Taipei City Hall Station. Všade je plno obrovských čínskych nápisov. Tie najdôležitejšie sú však aj v angličtine, a to mi zatiaľ stačí. Peši sa presúvam k najvyššej budove v Taipei „Taipei 101", ktorá má 101 poschodí a je najvyšším dokončeným mrakodrapom sveta. Meria 449 m. Podľa mapky je v neďalekej blízkosti nejaký chrám. Pýtam sa na neho okolostojacich ľudí, ale príliš mi nepomáhajú. Snažím sa zorientovať podľa mapy a po celkom úspešnom pokuse sa zastavujem v kaviarni, kde si dávam horúcu čokoládu. Je mi smutno, hlavne keď rozbaľujem slovenský šunkový rohlík – „suvenír" z domu. Pokračujem v ceste peši, ale akosi sa mi už motajú nohy a začínam byť unavená. Spánok v lietadle už prestáva byť dostatočný a ja premýšľam, že sa vrátim. Po chvíli túto variantu zavrhujem, som tu predsa len dva dni, musím sa ísť pozrieť aj ďalej a viem, že zajtra sa sem už nedostanem. Nie je to ďaleko, a ja sa po chvíľke dostávam k obrovskej, žltou strechou pokrytej budove. Prechádzam okolo a podarí sa mi vidieť výmenu stráží, skoro rovnakú ako pred prezidentským palácom v Bratislave. Nakoniec sa unavená dostávam na stanicu metra a veziem sa domov. Ešte som nevzhliadla žiadneho európsky, austrálsky, africky alebo americky vyzerajúceho „spojenca"....

V hoteli sa ubytujem, chválim sa hotelovému poslíčkovi, kde som bola a on sa na mňa chápavo usmieva. Určite si myslí, že som blázon. Dávam si sprchu a objednávam wireless internet. Konečne sa cítim trochu bližšie pri mojich blízkych.

Na ďalší deň sa zobúdzam oddýchnutá, je čas pobaliť sa a opustiť hotel. Batožinu si opäť odkladám v hoteli a vyrážam do centra. Predieram sa medzi čínskymi nápismi a mnohými ľuďmi. Je mi trocha nepríjemné, pretože každý hľadí na mňa. Je mi trochu smutno, a cítim sa sama. Nemám chuť na žiadne experimenty a zbabelo vchádzam do nejakého fastfoodu ... no to keby vedeli moji priatelia....

Po chvíľke sa ocitám pred Chiang Kai-Shek memoriálom, s krásnou architektúrou, v komplexe s divadlom a operou. Tieto stavby ma uchvátia, pretože sú naozaj obrovské. Nanešťastie sú v rekonštrukcii, ale to nevadí, v tej chvíli sa cítim hrdá, že som sa nezľakla ani tejto výzvy a prišla som sa pozrieť aj sem. Prechádzam cez cestu k ďalším pozoruhodným stavbám. Všade je milión motocyklistov aj peších, veľa z nich nosí rúšky. Niečo také som ešte nezažila.

Dostávam sa k Prezidentskému palácu, Červenému divadlu, Palácu Longshan. Všetko pôsobí akosi tajomne. Pomaly sa vraciam smerom k hotelu. Po ceste na stanicu informovať sa o spojoch na letisko stretávam prvého „spojenca". Dokonca sa na seba usmejeme. O 17.00 si vyberám batožinu z hotela a vydávam sa na urputnú cestu s asi 35 kg nákladom k miestu odchodu autobusu. Prichádzam práve včas, aby na mňa vrieskal pán niečo po čínsky, kde tu od neho započujem „ticket, ticket". Len tak-tak si sama vyložím batožinu do určeného priestoru a nastupujem do autobusu. Zase samí Číňan a tento krát sa neusmeje nikto. Sadám si a snažím sa zaspať.

Po 9 hodinovom lete, kde som si ani chvíľku v kľude nepospala si opäť vypĺňam „boarding card". Priznávam lieky, jedlo aj časti rastlín... S anjelskou tvárou prechádzam kontrolou a badám úsmevy mojich blízkych.... Už som „doma".

-pp-