EZOPOVE BÁJKY

Mesiac a jeho mať

Mesiac bol rúči mládenec, no pochytila ho márnivosť a chcel vyzeraťešte krajšie. Požiadal matku, aby mu ušila šaty, v ktorých by sa moholprechádzať po oblohe. Na jeho prekvapenie matka smutne pokrútilahlavou. „Žiadaš odo mňa, čo ti nemôžem nikdy splniť,“ riekla. „Prečonie?“ fňukal sklamaný Mesiac. V tej chvíli mu na šatách záležalo väčšmiako na čokoľvek inom na svete. „Porozmýšľaj trochu, poradila mu matka,„a potom uvidíš, že ti nikdy nemôžem ušiť šaty, čo by ti boli dobré.“„Prečo nie?“ vypytoval sa Mesiac nástojčivo. „Pretože si vždy iný,“odvetila matka. „Niekedy si taký tenký, že poľahky prekĺzneš popodzatvorené dvere. A inokedy si zasa taký plný a  okrúhly, že si ťa ľudiamýlia s bochníkom syra. A medzičasom si ani tučný, ani tenký, ale každýdeň iný.“

Poučenie: Ťažko je vyhovieť tomu, kto chce zakaždým niečo iné.


Pútnici a platan

Bolo horúce, dusné popoludnie. Po ceste kráčali dvaja pútnici. Boliveľmi ustatí, lebo šli už od samého rána. Po celý čas na nich piekloslnko a  široko–ďaleko nebol žiadny tieň. Zrazu v diaľke uvideliosamotený platan. Srdcia im podskočili od radosti. „Konečne dákeútočisko!“ zvolal jeden z nich. Obaja rezko vykročili k stromu. Keď knemu došli, postavili sa pod konáre s hustým lístím. Potom vďačneklesli na zem a  oddychovali v tieni, šťastní, že konečne unikli pálivýmslnečným lúčom. Ako tak ležali na chrbtoch a hľadeli do koruny, jeden znich prehovoril. „Smiešne,“ ozval sa. „Čo?“ spýtal sa jeho spoločník.„Tento platan, čo pod ním ležíme,“ odvetil prvý pútnik. „Prišlo tiniekedy na um, aký je vlastne  zbytočný? Veď nerodí žiadne ovocie.Človeku je celkom nanič.“ Platan nemohol hovoriť, no vypočul sirozhovor tých dvoch. „Akí nevďačníci,“ pomyslel si trpko. „Veľmi radisa ukryli pod mojimi konármi pred horúcim slnkom. No poďakujú sa mi zato? Nie! Namiesto toho práve vo chvíli, keď sa tešia z chládku a tieňa,ktorý im poskytujem, ma urážajú, aký som zbytočný!“

Poučenie: Nie sme vždy vďační tomu, kto nám pomôže.

Kam dál?