Canberra, hlavné mesto krajiny, sa stala mojím posledným výletom pred odchodom domov.
Metropola Austrálie má zaujímavú a nie dlhú históriu. Je to noví mesto postavené na „objednávku“. V roku 1908 bola vybraná ako miesto pre hlavné mesto. Stalo sa tak pre rivalitu dvoch najväčších miest – Sydney a Melbourne - ktoré sa nevedeli dohodnúť, ktoré z nich bude hlavným mestom, a tak na ceste medzi nimi vytvorili Canberru (od Sydney sa nachádza cca 300 km). Názov bol mestu pridelený v roku 1913 a v aboriginálnej reči znamená “miesto stretnutia”.
Naplno sa Canberra začala rozvíjať až v 60-tych rokoch. Najprv sa postavil most nad neexistujúcim jazerom, o rok neskôr vzniklo jazero Burley-Griffin (nesie meno svojho tvorcu), potom Botanická záhrada, Národná knižnica postavená v rímskom štýle, atď.
Canberra, ktorej počet obyvateľov sa pohybuje okolo 330 000, je veľmi roztiahnuté mesto, ulice a cesty sú široké a rovné, prípadne do mierneho oblúka. Mesto oplýva bohatou zeleňou, mnohými parkami a oproti Sydney je to veľmi tiché a pokojné miesto.
Aby som sa vrátil k nášmu výletu - vstávali sme o piatej ráno a ešte v tme sa dopravili na Central Station, odkiaľ vyrážajú ranné vlaky do Canberry.
Cesta vlakom trvala vyše štyri hodiny, bola však príjemná, vlak maximálne pohodlný a čistý, sedeli sme ako v lietadle (sedadlá neboli oproti sebe ako v iných vlakoch). Do Canberry sme dorazili o 11.30, vypýtali si mapu mesta a čakali na autobus do City. Samozrejme, žiadny nešiel, a tak sme sa rozhodli zobrat taxík.
Neďaleko nás bezradne postával jeden párik. Tak sme im navrhli, že možeme taxík “sharovať” a oni súhlasili. Vykľul sa z nich párik Poliak-Thajka. Poznali sa asi týždeň a už išli spolu na dva dni na výlet a túlili sa k sebe ako veľkí zaľúbenci. Tu v Austrálii je všetko možné. Taxikár, starý pánko, nám z auta poukazoval niektoré miesta. “This is the Bullshit Hill” hovorí a ukazuje na Parliament House “odtiaľ ide dosť smradu”, dodal. Vidím, že ľudia “dôverujú” politikom na celom svete.
V City sme vystúpili, naobedovali sa v reštaurácii a s mapou v ruke vyrazili obdivovať metropolu Austrálie. Počasie bolo spočiatku studené, časom sa však obloha prečistila a bol z toho pekný slnečný deň. Cez nošu zelene a parkov sme sa dostali k jazeru Burley-Griffin, kde sme obdivovali Národnú knižnicu. Bol tam zájazd detí a jedna učiteľka sa ponúkla, že nás odfotí. Mala tam však psa, ktorý sa stále na obojku vrtel a točil okolo až nevedela fotiť – a odfotila všetko možné, len nie nás s knižnicou. No nevadí, odfotili sme si ju sami. Prešli sme cez most k Starému parlametnu, peknej bielej budove. Teraz je to obrazová galéria. Oproti je bazén ako vo Washingtone, ale celé je to menšie ako areál Capitolu.
Napokon sme v peknom počasí a bezvetrí dorazili k Paliament House, kde sme prešli bezpečnostnou kontrolou spolu so zájazdom Ázijčanov a pobehali poschodia. Dojem spravila zasadačka parlamentu pripomínajúca britský parlament. Keď tak rozmýšľam, austrálsky parlament je vlastne prvý, ktorý som v živote navštívil. Nebol som ešte ani v našom v Bratislave a ani po tom netúžim.
Nad budovou je obrovská kopula a na jej vrchu zástava. Veľmi sme sa chceli odfotiť pri vejúcej vlajke Austrálie, ale bolo bezvetrie a vlajka visela na stožiari ako kus handry, tak z toho nič nebolo.
Po parlamente sme navštívili ešte Národnú galériu, kde sme našli pár zaujímavostí, napríklad aboriginské totemy, či pekné olejomaľby. Po tom všetkom sme sa vrátili do City, zase sa najedli a začali hľadať autobusovú stanicu. Nakoniec sme sa na cestu museli opýtať na pošte. “Típek” pozerá na nás a vraví: “Tak to je veľmi dlhá cesta, gentlemen. Musíte íst tu doľava, pôjdete asi pol bloku a vletíte rovno do nej.” So smiechom a “Thanx, mate” sme vyrazili na stanicu a o tri minúty sme už sedeli v čakárni. Náš Greyhound (moja premiéra na ňom) vyrážal o 18.00 a v celom veľkom a pohodlnom autobuse sme boli asi desiati. Paráda. Rozvalili sme sa na sedadlách, pozerali video “Pirates of Caribean”, a potom zaspali. Cesta trvala asi tri hodiny a po 21 hod. sme už kráčali po George Street domov do Darlingu. Ešte sme nakúpili vo Woolworthe a domov prišli s boľavými nohami, ale dobrým pocitom.
David Winkler