Papua Nová Guinea má viac ako 5 miliónov obyvateľov. Miera nezamestnanosti je podľa môjho odhadu okolo 85%. Ľudia sa prechádzajú po uliciach. Všetci majú slamenú strechu nad hlavou a na poli “taro” alebo sladké zemiaky, ktoré ich uživia. Podpora v nezamestnanosti neexistuje rovnako ako sociálny a zdravotný systém. Krajina je veľmi bohatá na nerastné suroviny a olej. Keby si pri súčasnom vládnutí svetových veľmocí opovážila diktovať ceny, za ktoré by chcela suroviny predať, prakticky bez armády by ju Austrália alebo USA obsadili za pol dňa a opäť by bolo koho „vešať“. A tak domáci obyvatelia nadávajú na svoju vládu. Chudák Michael Somare je ako medzi mlynskými kameňmi. Zdá sa, že tohtoročné voľby v júni už pravdepodobne nevyhrá.
V Papue Novej Guinei sa hovorí 867 jazykmi. Strmé údolia a rieky oddeľujú územia jednotlivých kmeňov. Každý kmeň hovorí vlastným jazykom. Ľudia zvykli medzi sebou bojovať. Ohradili sa vysokými hlinenými stenami a klany navzájom nekomunikovali. Dnes 80% ľudí hovorí jazykom Pidgin, ktorý je zmesou jazyka anglického, nemeckého, malajského a nových slov. Vznikol okolo 18. storočia, keď belosi unášali ľudí z ostrovov nachádzajúcich sa v Tichomorí za účelom ich predaja do otroctva. Takýmto spôsobom sa vyvinula reč otrokov, z ktorích sa niektorí vrátili domov (cca 20%) a priniesli nový jazyk so sebou. Pidgin je rozšírený na Šalamúnových ostrovoch a v podobnej forme aj na Vanuatu.
Dokonca aj Číňania si našli cestu na ostrov. Takmer každý majiteľ obchodu je Číňan. Miestni ich nemajú radi. Nerozumejú im a Číňania tam svojou mentalitou vôbec nezapadli. Mohla by nastať situácia podobná situácii na Šalamúnovych ostrovoch, kde celý “chinatown” vypálili.
Muži a ženy málokedy kráčajú spolu a nikdy sa nedržia za ruky, alebo nevyjadrujú iný prejav náklonnosti. Žena nesmie nikdy stáť vyššie ako muž a nikdy si nesmie sadnúť alebo prejsť ponad mužovu batožinu. Chlapi si podajú ruky a potom sa ešte 5 minút spolu držia aj keď kráčajú. Vyzerá to vtipne, ale je to veľmi priateľské gesto, ktoré je vyjadrením úcty k tomu druhému.
Ošípané si tu ľudia veľmi vážia. Venčia ich na povrázku po dedine. Na rozdiel od ošípaných psy sú odkazané na odpadky a sú všetkým ukradnuté.
Je tu len veľmi málo ciest, všade sa treba dopraviť lietadlom alebo loďou. Internet je takmer neznámy pojem a za celé tri tyždne som stretol iba troch bielych ľudí. Všetko je dosť drahé vzhľadom na drahý import všetkého tovaru (okrem domácich plodín). Banky neposkytujú takmer žiadnu pôžičku a ak áno, tak len s 5 ročnou lehotou splatnosti. Aj z toho dôvodu sa tu nerozvíja žiadny obchod. Jedine bane na zlato a iné minerály sú dôkazom toho, čo drží krajinu pokope. Kanadské, americké a austrálske spoločnosti sa predbiehajú, ktorá bude kedy a kde ťažiť. Vyťažené územie vyzerá ako mesačná krajina. Revitalizácia je neznámy pojem a nik nie je ochotný zaň zaplatiť.
Na druhej strane táto nádherná krajina, ktorá má čo ponúknuť turistom, je zlou propagandou posunutá na najspodnejšiu hranicu v zločinnosti a tak si turisti ako svoju destináciu vyberú radšej nejakú inú. Podľa môjho názoru, tu nie je o nič nebezpečnejšie ako v iných metropolách vyspelých štátov. Pri určitej dávke opatrnosti v mestách a vyhýbaniu sa konfliktným zónam sa človeku otvorí nádherné miesto s najmilšími ľuďmi na svete. Drahá krajina sa tiež môže v okamihu zmeniť na lacnú, pokiaľ človek zostáva s domácimi, nakupuje potraviny na trhu a prepravuje sa pomocou lode alebo PMV (public movement vehicle = dodávka, do ktorej sa dozadu zmestí čo najviac ľudí).
Pršalo každú noc a poriadne, ale ráno bolo vždy čisté. Slnko vyšlo na oblohu a tam nad hlavou sa držalo a svietilo až do druhej hodiny poobede. Potom sa zatiahlo a čakalo sa na tmu, kým sa opäť nerozpršalo.
Mena 1 Kina (100 Toča) = AUD 0.45 = SKK 10.
Ceny v miestnej mene: lacný hotel K50-200, jedlo v reštaurácii K20-30, na trhu K1-3, doprava PMV 100km za K15, víza K85, pivo K5, priemerný zárobok K4/hod.
Z denníka:
V Port Moresby je veľmi teplo a vlhko, môže byť okolo 40 stupňov. Letisko stráži chlapík s M16.
Miestni chlapíci z hotela sa mi ponúkli, že mi ukážu mesto. Prenajal som si taxík a tak sme jazdili po okolí. Po zotmení je viac ako nevyhnutné nevychádzať z hotela. Zhodou okolností som sa však zoznámil so Stanley Nandexom, svetovým šampiónom v kickboxe, ktorého kluboví kamaráti boli fajn partia a tak ma zobrali medzi seba. Vykročili sme na ulicu. Môj pocit bezpečia sa dostavil až po 15 minútach, keď som videl, že títo chalani vedia, čo robia a že ich každý pozná a tak tu nič nehrozí. Stanley je národný hrdina. Pozná ho každé malé dieťa v každom kúte krajiny. Tam, kde som sa predstavil ako jeho kamarát, mal som dvere otvorené. Prechádzali sme z baru do nočného klubu a ďalšieho baru a tak až do rána. Zrazu sa jedno z najnebezpečnejších miest sveta zmenilo na príjemný podnik, kde sa na mňa každý usmieval.
Skúšam žuť betel nut, malý orech, ktorý sa požuje, do toho sa pridá kúsok dlhého plodu (vyzerá ako strapec z jelše), ktorý je namočený v podrvených mušliach. Toto žuje 90% obyvateľov neustále. Výsledkom je červená kaša, ktorú každý pľuje na zem. Všetky chodníky a cesty po celej krajine sú od nej červené. Po jednom orechu sa chytám plotu. Nevládzem stáť na nohách, chodiť už vôbec nie. Obraz je dosť rozmazaný. Betel nut má veľmi silný účinok na prvýkrát. Telo si potom vytvorí akúsi imunitu, takže domorodci to už necítia. Trvá to asi 5 minút, cítim sa ako po desiatich rumoch.
Po prebdenej noci sedím v malom lietadle a sledujem ako dav ľudí beží popri ňom. Zosadáme na trávnik v Tari. Posledné mestečko civilizácie v horách. Všetci ľudia sú nalepení na plot letiska a skúmajú vystupujúcich. Mám zmiešané pocity, keďže som tu sám biely. Jediný hostel v meste je plný armády, ktorá je tu už niekoľko týždňov a jej hlavnou úlohou je urovnanie sporov medzi> >klanmi.
Ujíma sa ma rodina Johna Kopaya, miestneho chlapíka, ktorý pracuje pre banskú spoločnosť. Nevie písať, ale zmes jazyka Pidgin a angličtiny spraví svoje.
V tejto oblasti sa stále zachovávajú silné tradície. Mnohoženstvo je jednou z nich. John ma 30 žien a 52 detí. Má dom len pre seba, do ktorého nikdy nesmie vstúpiť žena. Ona má tiež dom, kde býva s najmenšími deťmi, niekedy sa nachádza v inej dedine. Väčšie deti - chlapci, spávajú vo svojom dome a dievčatá vo svojom. Ak hovorím dom, myslím tým slamenú chatrč s ohniskom v strede, ktorej steny sú z rohoží upletených z palmových listov, samozrejme bez komína - dym je všade.
Všetci sú zahalení, dokonca aj pri kúpaní. Niektorí nosia tradičný odev, prípadne ho kombinujú s výdobytkami civilizácie.
Niekoľko dní trávim v tejto oblasti a chodím po dedinách s mojimi tromi kamarátmi: Gero - Johnov syn, Pipe - Amos z dediny (v preklade Odpad - po päťdesiatom dieťati, už asi človek nevie vymyslieť lepšie meno) a Keto - vzjednávač mieru medzi tromi klanmi, ktorý ma stále po ruke svoj luk a šípy. To, že udržiava mier, tiež znamená, že môže zastreliť narušiteľa verejného poriadku. Práve preto sa pri nich cítim dosť bezpečne.
Každý pozemok je obohnaný hlineným múrom proti nepriateľom. Každé z tých mála áut má železnú sieť na oknách proti narušiteľom. Pomaľované domčeky určené na uloženie rakvy sú na očiach okoloidúcich a volajú po odplate za zabitie.
Za jeden deň si priemerne podám ruku tristokrát snáď so všetkými ľuďmi v dedine, pričom každý mi povie svoje meno. Všetci ma vítajú. Niektoré deti vidia bieleho človeka prvýkrát v živote, väčšinou sa hneď rozplačú a bežia čo najrýchlejšie preč. Hovoria, že povedia známym príbeh ako stretli bieleho muža. Všetci sú veľmi> >milí, stále mi niekto ponúka ananás alebo cukrovú trstinu.
Keto mi ukazuje, ako sa strieľa z luku, vzápätí mi daruje kopiju a dva zo svojich šípov. Dostávam plno darov, najlepšia je 3kg 200 ročná kamenná sekera, ktorú som potom vláčil tri týždne so sebou.
Keto pestuje kávu a marihuanu, ktoré predáva banským spoločnostiam. Prechádzame cez lianové mosty ponad rieky, jeme kako, čiže sladké zemiaky, ktoré chutia ako pečené gaštany, tiež banány a avokádo. Mohol by som ich jesť celý život. Chlapi sa ma snažia prehovoriť, aby som zostal žiť u nich. Keto mi ponúkne, že mi postaví dom. Paul, pravý člen kmeňa Huli Wigmen, mi zase daruje jednu zo svojich izieb v jeho novom dome.
Maľujeme si tváre ílom a pletieme čelenky z trávy a kvetov. Objavujem verejný dom v džungli, ktorého služby sú zadarmo. Chlapi prídu, zaspievajú si, spravia, čo je treba a idú domov. Všade je plno použitých kondómov. Miestne ženy ma prenasledujú ešte dve hodiny cez džungľu (biely chlap sa tam tak skoro neukáže). Miestni muži mi ukazujú tradičný odev. Nakoniec ma namaľujú a tiež odejú.
Bola to jedinečná atmosféra. Ľudia okolo mňa tancovali, spievali, radovali sa a oceňovali, že som s nimi, jem ich jedlo a spávam v ich domoch. Najvtipnejšie mi pripadali ich otázky typu: “Aj vy používate pri boji luky a šípy?”
O tom ako sa skončila moja cesta po Papue Novej Guinee sa dozviete v marcovom čísle Heraldu.
Taco